Podtatranské osvetové stredisko pripravilo pre širokú verejnosť a členov folklórnych súborov dňa 12. júla 2025 v priestoroch fotbalového ihriska v Kravanoch TANEČNÚ HODINKU, na ktorej sa účastníci aktívne zapojili do tvorivých tanečných dielní pod vedením lektorov Ondreja Vnenčáka a Mileny Kasenčákovej – členov FS SENIOR JÁNOŠÍK SVIT.
Účastníci sa dobrovoľne učili základy “ jednokročky, dvojkročky, valašský krok, točky, párové krútenie, “, odvážni a zdatní si mohli vyskúšať „odzemok, zdvíhačky“ z oblastí Liptov, Spiš. Atmosféra bola výborná. Všetci mali dobrú náladu, dobre sa bavili a navyše sa naučili základy ľudových tancov.




Účasť bola bohatá a nálada skvelá. Tanečná hodinka oslovila divákov, náhodných návštevníkov podujatia Folklórna sobota v Kravanoch.

Tešíme sa na ďalšiu tanečnú hodinku s Vami.
Najbližšie na Šuňave, vo Vikartovciach.

„Hranica medzi dobrom a zlom sveta prechádza srdcom každého z nás...“ týchto pár slov s hlbokou myšlienkou vyriekol v televízii rodák zo Svitu, kňaz Andrej Legutky a mne sa uložili hneď do pamäte. V dňoch 29. a 30.11.2024 bol Dom kultúry vo Svite obsadený takmer do posledného miesta úžasnými ľuďmi, ktorých srdcia boli naplnené dobrom a láskou. Počas oboch predstavení Folklórneho súboru SENIOR Jánošík Svit pod názvom „Od Kataríny do Štefana“ nás presvedčili, že svet má stále nádej, že ľudia majú ešte vždy otvorené srdcia a záleží im na šťastí iných.

Koncom minulého roka nám prišla pozvánka na Medzinárodný folklórny festival v talianskom mestečku Diano Marina. Najprv sme tomu nevenovali pozornosť, no nadšenie niektorých členov súboru bolo vysoko nákazlivé a nakoniec sme si povedali ... A PREČO NIE? Spojili sme teda všetky sily a v nedeľu 7. apríla 2024 sme po náročných prípravách vyrazili za svojím snom. Mestečko Diano Marina nás privítalo slnečným počasím. A keďže sme prišli skôr ako predpokladali páni šoféri, v podvečerných hodinách sme stihli navštíviť susediacu obec San Bartolomeo al Mare s jej romantickými uličkami a samotnou dominantou Kostolom sv. Jána Krstiteľa. Poniektorí sa odvážili „ochutnať“ talianske more, ktoré bolo v tom čase ešte výrazne studené a tak sa stali zaujímavým fotoobjektom pre domácich obyvateľov.

Už v starých časoch dievky nosili po dedinách figurínu ženy Moreny, Marmurieny, ktorá symbolizovala zimu a smrť. Verili, že keď ju vynesú, hodia do vody alebo spália, vyženú z dediny nebezpečné choroby, a tým aj smrť, že vypudia z chotára negatívne sily, ktoré zadržiavajú vegetáciu, no predovšetkým, že urýchlia odchod samotnej zimy.

Fašiangy začínajú deň po sviatku Troch kráľov a trvajú rôzne dlho, podľa dátumu sviatkov Veľkej noci. Boli obdobím pokoja od poľnohospodárskych prác. Hromnice považovali starí gazdovia za čas, kedy začala zima odchádzať z chotára a dediny. Dni sa predlžovali a noci skracovali. Pôsobenie zlých síl začalo ustupovať.

Už od Štedrého dňa chodievali mladí chlapci s prenosným betlehemom predvádzať hru o narodení Krista Pána. Patrične ustrojení s rekvizitami boli očakávanými hosťami vo vianočných domácnostiach. V betlehemskej hre účinkovalo päť osôb – Anjel, Bača, valasi Stacho, Fedor a tiež Kubo prezývaný starý pes. Anjel bol oblečený v bielom, na hlave mal veniec a v rukách niesol betlehem. Bača, Stacho a Fedor mali biele košele, súkenné nohavice a haleny, pastierske opasky, v rukách osekance alebo kyjaky, na hlave baranice alebo klobúky. Kubo predstavoval tiež pastiera, ale v hre mal pôsobiť ťažkopádne a humorne. Mal oblečený kožuch obrátený srsťou von, tvár začiernenú a na hlave zodratú baranicu. Po príchode k domu betlehemci zabúchali na dvere a spýtali sa domácich, či im dovolia predviesť hru. Ak dostali dovolenie, už v pitvore zaspievali:

Na Mikuláša sa po dedinách konali obchôdzky trojice postáv Mikuláš, Anjel a Čert. Sviatok spájaný s historickou postavou sv. Mikuláša sa postupne stal obľúbenou súčasťou predvianočných obyčají. Mikuláš mal oblečený dlhý biely kožuch prepásaný provrieslom, na hlave mal vysokú papierovú čiapku mitru, fúzy a bradu z kúdele, v ruke biskupskú berlu. Predstavoval sa básničkou
“Deti, ja som Mikuláš, modlite sa otčenáš! Mrcha deťom nesiem korbáč, dobrým orechy a koláč.“

Tohtoročné Vianočné vystúpenie nášho folklórneho súboru bola udalosť plná radosti, farieb a tradície, ktorá priniesli do sŕdc divákov teplý pocit vianočnej atmosféry. Toto vystúpenie nebolo len obyčajným predstavením, ale aj oslavou kultúry a dedičstva, ktoré sa prenáša z generácie na generáciu.

Keď koncom októbra ubúdalo slnka, pribúdal chlad, skracoval sa deň a predlžovala noc, mnohí ľudia zosmutneli. Spomínali na svojich príbuzných, ktorí boli ďaleko, ale hlavne na tých, ktorí zomreli. Mysleli na rodičov a starých rodičov, s ktorými im bolo dobre a mali ich radi, matky si poplakali pri spomienke na svoje mŕtve deti. Ženy a dievky išli na cintorín očistiť jednoduché hroby, ktoré zarastala tráva. Trávu vykosili kosákom, burinu vytrhali a hrob obložili vetvičkami čačiny.

V čase po letnom slnovrate sa v Liptove začínali najkrajšie a najobľúbenejšie poľnohospodárske práce – kosenie a sušenie sena. So sennými robotami bolo spojené viac obyčají, zameraných na spevný repertoár, zábavné a odpočinkové formy a aj stravovanie. Lúčne hospodárenie malo v Liptove dlhú tradíciu a predstavovalo významný hospodársky prínos pre gazdovstvo. V regióne bol rozšírený chov hovädzieho dobytka a oviec a povinnosťou každého gazdu bolo zabezpečiť dostatok krmovín a náletových drevín a aspoň raz ročne hnojili drveným maštaľným hnojom. Kosiť sa obvykle začínalo začiatkom júla, záležalo od počasia, ľudia vyčkávali, kým sa ustáli.