„Hranica medzi dobrom a zlom sveta prechádza srdcom každého z nás...“ týchto pár slov s hlbokou myšlienkou vyriekol v televízii rodák zo Svitu, kňaz Andrej Legutky a mne sa uložili hneď do pamäte. V dňoch 29. a 30.11.2024 bol Dom kultúry vo Svite obsadený takmer do posledného miesta úžasnými ľuďmi, ktorých srdcia boli naplnené dobrom a láskou. Počas oboch predstavení Folklórneho súboru SENIOR Jánošík Svit pod názvom „Od Kataríny do Štefana“ nás presvedčili, že svet má stále nádej, že ľudia majú ešte vždy otvorené srdcia a záleží im na šťastí iných.

Koncom minulého roka nám prišla pozvánka na Medzinárodný folklórny festival v talianskom mestečku Diano Marina. Najprv sme tomu nevenovali pozornosť, no nadšenie niektorých členov súboru bolo vysoko nákazlivé a nakoniec sme si povedali ... A PREČO NIE? Spojili sme teda všetky sily a v nedeľu 7. apríla 2024 sme po náročných prípravách vyrazili za svojím snom. Mestečko Diano Marina nás privítalo slnečným počasím. A keďže sme prišli skôr ako predpokladali páni šoféri, v podvečerných hodinách sme stihli navštíviť susediacu obec San Bartolomeo al Mare s jej romantickými uličkami a samotnou dominantou Kostolom sv. Jána Krstiteľa. Poniektorí sa odvážili „ochutnať“ talianske more, ktoré bolo v tom čase ešte výrazne studené a tak sa stali zaujímavým fotoobjektom pre domácich obyvateľov.

Už v starých časoch dievky nosili po dedinách figurínu ženy Moreny, Marmurieny, ktorá symbolizovala zimu a smrť. Verili, že keď ju vynesú, hodia do vody alebo spália, vyženú z dediny nebezpečné choroby, a tým aj smrť, že vypudia z chotára negatívne sily, ktoré zadržiavajú vegetáciu, no predovšetkým, že urýchlia odchod samotnej zimy.

Fašiangy začínajú deň po sviatku Troch kráľov a trvajú rôzne dlho, podľa dátumu sviatkov Veľkej noci. Boli obdobím pokoja od poľnohospodárskych prác. Hromnice považovali starí gazdovia za čas, kedy začala zima odchádzať z chotára a dediny. Dni sa predlžovali a noci skracovali. Pôsobenie zlých síl začalo ustupovať.

Už od Štedrého dňa chodievali mladí chlapci s prenosným betlehemom predvádzať hru o narodení Krista Pána. Patrične ustrojení s rekvizitami boli očakávanými hosťami vo vianočných domácnostiach. V betlehemskej hre účinkovalo päť osôb – Anjel, Bača, valasi Stacho, Fedor a tiež Kubo prezývaný starý pes. Anjel bol oblečený v bielom, na hlave mal veniec a v rukách niesol betlehem. Bača, Stacho a Fedor mali biele košele, súkenné nohavice a haleny, pastierske opasky, v rukách osekance alebo kyjaky, na hlave baranice alebo klobúky. Kubo predstavoval tiež pastiera, ale v hre mal pôsobiť ťažkopádne a humorne. Mal oblečený kožuch obrátený srsťou von, tvár začiernenú a na hlave zodratú baranicu. Po príchode k domu betlehemci zabúchali na dvere a spýtali sa domácich, či im dovolia predviesť hru. Ak dostali dovolenie, už v pitvore zaspievali:

Na Mikuláša sa po dedinách konali obchôdzky trojice postáv Mikuláš, Anjel a Čert. Sviatok spájaný s historickou postavou sv. Mikuláša sa postupne stal obľúbenou súčasťou predvianočných obyčají. Mikuláš mal oblečený dlhý biely kožuch prepásaný provrieslom, na hlave mal vysokú papierovú čiapku mitru, fúzy a bradu z kúdele, v ruke biskupskú berlu. Predstavoval sa básničkou
“Deti, ja som Mikuláš, modlite sa otčenáš! Mrcha deťom nesiem korbáč, dobrým orechy a koláč.“

Tohtoročné Vianočné vystúpenie nášho folklórneho súboru bola udalosť plná radosti, farieb a tradície, ktorá priniesli do sŕdc divákov teplý pocit vianočnej atmosféry. Toto vystúpenie nebolo len obyčajným predstavením, ale aj oslavou kultúry a dedičstva, ktoré sa prenáša z generácie na generáciu.

Keď koncom októbra ubúdalo slnka, pribúdal chlad, skracoval sa deň a predlžovala noc, mnohí ľudia zosmutneli. Spomínali na svojich príbuzných, ktorí boli ďaleko, ale hlavne na tých, ktorí zomreli. Mysleli na rodičov a starých rodičov, s ktorými im bolo dobre a mali ich radi, matky si poplakali pri spomienke na svoje mŕtve deti. Ženy a dievky išli na cintorín očistiť jednoduché hroby, ktoré zarastala tráva. Trávu vykosili kosákom, burinu vytrhali a hrob obložili vetvičkami čačiny.

V čase po letnom slnovrate sa v Liptove začínali najkrajšie a najobľúbenejšie poľnohospodárske práce – kosenie a sušenie sena. So sennými robotami bolo spojené viac obyčají, zameraných na spevný repertoár, zábavné a odpočinkové formy a aj stravovanie. Lúčne hospodárenie malo v Liptove dlhú tradíciu a predstavovalo významný hospodársky prínos pre gazdovstvo. V regióne bol rozšírený chov hovädzieho dobytka a oviec a povinnosťou každého gazdu bolo zabezpečiť dostatok krmovín a náletových drevín a aspoň raz ročne hnojili drveným maštaľným hnojom. Kosiť sa obvykle začínalo začiatkom júla, záležalo od počasia, ľudia vyčkávali, kým sa ustáli.

Po polnoci mladucha odišla s družicami, začalo sa čepčenie. Posadili ju na stolec, chodili okolo nej so sviečkami a spievali: Parta moja parta...“
Pri rozpletení vrkoča družica hovorila: „Sestrička milá, na stolci sedíš, ja ti to chcem vypliesť, čo vo vláskach nosíš. Slzami ti budem hlávku polievati, rukami ti budem vlásky rozpletati, Ako sa polieva stolistová ruža, tak sa od terajška pridržiavaj muža.“