V čase po letnom slnovrate sa v Liptove začínali najkrajšie a najobľúbenejšie poľnohospodárske práce – kosenie a sušenie sena. So sennými robotami bolo spojené viac obyčají, zameraných na spevný repertoár, zábavné a odpočinkové formy a aj stravovanie. Lúčne hospodárenie malo v Liptove dlhú tradíciu a predstavovalo významný hospodársky prínos pre gazdovstvo. V regióne bol rozšírený chov hovädzieho dobytka a oviec a povinnosťou každého gazdu bolo zabezpečiť dostatok krmovín a náletových drevín a aspoň raz ročne hnojili drveným maštaľným hnojom. Kosiť sa obvykle začínalo začiatkom júla, záležalo od počasia, ľudia vyčkávali, kým sa ustáli.

Po polnoci mladucha odišla s družicami, začalo sa čepčenie. Posadili ju na stolec, chodili okolo nej so sviečkami a spievali: Parta moja parta...“
Pri rozpletení vrkoča družica hovorila: „Sestrička milá, na stolci sedíš, ja ti to chcem vypliesť, čo vo vláskach nosíš. Slzami ti budem hlávku polievati, rukami ti budem vlásky rozpletati, Ako sa polieva stolistová ruža, tak sa od terajška pridržiavaj muža.“

Svadba bola aktom dohody nielen medzi mladými ľuďmi, ale najmä medzi ich rodičmi a celými rodinami. Manželstvá sa uzatvárali predovšetkým z praktických dôvodov a rodičia mladých dbali, aby dvojica bola približne z rovnakej sociálnej skupiny. Pred samotnou svadbou sa uskutočnilo niekoľko aktov, z ktorých každý mal svoj význam, charakteristickú podobu a obsahoval znaky, ktoré znamenali súhlas alebo nesúhlas jednej z rodiny. Po dosiahnutí vzájomnej dohody začali prípravy na sobáš v obidvoch rodinách. Termín sobáša bol naviazaný na poľné a hospodárske práce v gazdovstve tak, aby aj narodenie dieťaťa nastalo v čase ich kľudu.

Folklórne zvyky a tradície predstavujú dôležitú súčasť kultúrneho dedičstva každého národa a etnickej skupiny. Tieto staré a prenášané praktiky nám umožňujú nahliadnuť do minulosti, lepšie porozumieť koreňom našej kultúry a uchovať dôležité hodnoty a spomienky. V tomto článku sa budeme venovať folklórnym zvykom a tradíciám a ich významu pre našu spoločnosť.