Svadba a manželstvo.
Uverejnený podľa Bc. Viktória Kozubová · 22 September 2023
Svadba bola aktom dohody nielen medzi mladými ľuďmi, ale najmä medzi ich rodičmi a celými rodinami. Manželstvá sa uzatvárali predovšetkým z praktických dôvodov a rodičia mladých dbali, aby dvojica bola približne z rovnakej sociálnej skupiny. Pred samotnou svadbou sa uskutočnilo niekoľko aktov, z ktorých každý mal svoj význam, charakteristickú podobu a obsahoval znaky, ktoré znamenali súhlas alebo nesúhlas jednej z rodiny. Po dosiahnutí vzájomnej dohody začali prípravy na sobáš v obidvoch rodinách. Termín sobáša bol naviazaný na poľné a hospodárske práce v gazdovstve tak, aby aj narodenie dieťaťa nastalo v čase ich kľudu.
Mladí ľudia sa pri rôznych príležitostiach stretávali podľa vrstiev. Do mladšej vrstvy napríklad patria mládež po konfirmácii. Dievčatá sa počítali medzi dievky už od veku 12 rokov. Delili sa na mladšie, od 12 do 16 rokov, a staršie, od 16 do 20 rokov. Každá skupina mala svoju vedúcu osobnosť, ktorá držala všetkých pod kázňou a dbala na poriadok.
V Liptovskej Kokave za mládenca pasovali chlapcov vo veku 18 rokov. Ak chlapec nedal v krčme liter pálenky, neprijali ho mládenci medzi seba. Mládenci sa ženili až po odslúžení vojenskej služby. Keď dovŕšili vek 18 rokov, šli po prvý krát na odvod asentírku.
Svadobná výbava pre dievčatá sa začala chystať, už keď dovŕšili vek 12 rokov. V gazdovstve chovali husi aby bolo perie do perín a vankúšov. Už dopredu sa tkalo plátno a činovať na hospodárky a bytový textil. Pred svadbou chodili neveste pomáhať kamarátky. Chystali výbavu a vyšívali na ňu monogramy. Okrem výbavy, ktorá obsahovala periny a vankúše, posteľnú bielizeň, bytový a hospodársky textil, dievča dostávalo ako súčasť vena aj nejaký majetok, napr. kus poľa, roľu, kravu.
Mládenci a dievčatá sa spoznávali pri rôznych príležitostiach, najviac v zime na priadkach a zábavách. Za dievčatami na priadky neskoršie večer prichádzali mládenci a spoločne sa zabávali. Ak sa dievčatám na priadkach v Pribyline zdalo, že mládenci dlho neprichádzajú, začali ich zariekávať.
„A ty, tŕn, sem ho hrň, a ty šíp v riť ho štíp. A ty, ihla, v riť ho pichla a ty, krpec, sem ho dovleč!“
Po príchode mládencov sa spoločne hrávali rôzne hry napr. mládenci dávali dievkam hádanky, a ktorá neuhádla, musela dať ako zálohu nejakú svoju vec. Túto si potom vykúpila tak, že išla vonku rátať hviezdy s mládencom, ktorého jej vybrali.
Keď sa dvaja mladí v Štrbe chceli zosobášiť a rodičia z obidvoch strán nemali vážne námietky, uskutočnili sa pytačky vohľady. Do rodiny dievčaťa prišiel mládenec so svojím starším príbuzným ako pytačom oficiálne požiadať o ruku dievčaťa. Ak rodičia i dievča súhlasili, mohli sa začať prípravy na svadbu. Dva-tri týždne sa pred určeným termínom sobáša sa v rodine nevesty konala oddavanina. Hlavným predmetom stretnutia bol veniec mladuchy ako znak panenstva, čistoty a pracovitosti. Venček uvitý zo zeleného rozmajrínu previazaný vyšívaným ručníkom bol umiestnený v izbe na drevenom stropnom tráme. Mladoženích, ktorý prišiel s družinou, si ho musel vypýtať a odniesť k svojim rodičom na znak toho, že nevesta príde do ich domu. V Štrbe bolo pravidlom, že sobáš sa odbavoval v pondelok a týždeň predtým v nedeľu chodili družbovia pozývať na svadbu hostí. Chodili spolu dvaja, jeden od mladuchy a druhý od ženícha. Pri pozývaní takto hovorili:
„Slovutní a opatrní páni priatelia, prichádzame k Vám s tým cieľom, aby sme Vám tu vec oznámili, že kresťanský mládenec Emil Švorc zaumienil si svoj mládenecký vek premeniť a do stavu manželského vstúpiť. Riadením Božím si zasnúbil kresťanskú pannu Annu Otčenášovú za svoju budúcu a vernú manželku. Vás, jakožto svoju rodinu, pozývajú, aby ste sa od zajtra na týždeň ustanoviť ráčili.“
V Štrbe v sobotu pred svadbou ženy z obidvoch rodín išli k mladuche s darmi. Najbližšia rodina doniesla obraz Ježiša Krista modliaceho sa v Getsemanskej záhrade, zarámovaný v oválnom ráme. Krstní rodičia obvykle darovali veľké zrkadlo. Ďalej čepce pre mladuchu, šatky s francľami – zametky ternové. K darom patrila aj deka koperda na postele. V nedeľu pred svadbou sa išlo s darmi do rodiny ženícha. Tam z nevestinej strany prinášali obrazy, zrkadlo, oblečenie, parádne čižmy. Nevesta posielala ženíchovi plátenné spodky gece a košeľu, ktoré si obliekol vo svadobný deň.
Svadobný odev neviest v takmer všetkých obciach Liptova predstavoval formu slávnostného odevu, aký sa nosil na veľké sviatky, ktorý bol však doplnený o obradové artefakty. Charakteristickým znakom nevesty bola úprava hlavy a veniec. Jeho základnú časť tvorila čelenka z rozmarínu, neskôr myrty a bielych voskových kvetov. V týle sa čelenka uväzovala širokou bielou stuhou siahajúcou po okraj sukne. Postupne sa menil tvar, veľkosť a výzdoba venca party. Z jednoduchej čelenky vznikli náročné kompozície z rôznych materiálov doplnené množstvom umelých kvetov, korálok a rôznych trblietok. Dôležitým svadobným odevným doplnkom nevesty bola puolka. Bol to približne 50 cm široký pás z plátna, ktorý mala nevesta prevesený cez ľavé plece a hruď a upevnený na pravom boku tak, že jeho konce viseli popri zástere. Táto plachta mala aj praktický význam v živote ženy, lebo jej poslúžila počas šestonedelia ako kútna plachta. Odev nevesty sa zdobil konárikmi rozmarínu, neskôr myrty. V niektorých dedinách, napríklad v Likavke, nosili vence na hlave aj družice, naopak vo Važci bola hlavným znakom družice nepokrytá hlava.
Mužský svadobný odev bol takmer totožný so sviatočným odevom. Znakom ženícha bolo pierko, ktoré dostal od nevesty, a ďalšie predmety, napr. stuha, šatka olejka alebo ručník, ktoré si dával za opasok. Starejši mal ručník previazaný cez plece krížom na ľavý bok, a to bolo jeho oficiálne označenie.
Vo Východnej pred sobášom sa rodina schádzala u oboch svadobčanov. Svadba sa začala tým, že mladý zať a jeho rodina prišla do dvora domu mladuchy. Do domu vošiel starejši, ktorý stojac uprostred izby ceremoniálne žiadal pre poctivého kresťanského mládenca poctivú kresťanskú pannu. Vo Východnej viedol mladuchu na sobáš starší družba. Mladucha mala v pravej čižme trochu jačmeňa a v ľavej ľanové semiačko, vraj aby bola sýta a oblečená. Pod jednou pazuchou mala cukríky a pod druhou na tvrdo uvarené vajce, aby manželia boli k sebe dobrí a mali tučné deti.
Keď mladucha odchádzala z rodičovského domu, odoberala sa od rodičov. Vo svojej odobierke poďakovala za výchovu a starostlivosť. Pri odobierke plakala nielen nevesta a jej rodičia, ale často aj ďalší svadobčania. Po odobierke mladuchy sa jej rodičom prihovoril aj ženích, ktorý im poďakoval za výchovu svojej manželky.
Svadbu završovali pokuadki, snímanie venca a kladenie venca. Pri tomto akte sedeli mladí parnici na stoličkách tesne oproti sebe a svadobný funkcionári aj ostatní svadobčania stáli za sebou okolo nich s rozžatými sviečkami v rukách, pričom spievali partovú pieseň:
„Straciua som partu, zeleni veniec, našieu mi ju družba, švárny muadzenec.“
Potom nasledoval obrad snímania venca. Jedna z družíc odriekala známu veršovanú skladbu a prvá družica rozväzovala mladuche stužky a odopínala veniec.
Prichadzam ja k tebe, kamaratka mila, už sa nam sbližila lučenia hodina. Kamaratka mila, sediš na stoličke, ja ti to odpinam, čo maš na hlavičke. Družički so sviečkami pri tebe stojime, tvoj zeleni venček dolu ti pitame. Ešte ti, Anička, zo srdca vinšujem, už ťa ja dnes do manželstva navždi sprovodzujem. Že bis bola vzacna s tvim manželom šťastna, Pán Boh ti pomahaj a všetko dobre daj. Teraz odporučam na pana szaršieho družbu: Nech sa páči sňať panensku korunu!“
Starší družba sa pýtal mladuchy, či si „da hlavku scac alebo venček snac“. Keď po tretí raz nepovedala, „hlavku scac“, ale „venček snac“, zosňal jej ho starší družby vidličkou. Pri tomto obrade striehli chlapi s klobúkom a ženy s čepcom. Čo jej skôr na hlavu nasadili, či klobúk alebo čepiec, to určovalo, či prvý potom bude chlapec alebo dievča. Keď začepčená mladucha prišla ráno do svokrinho domu, prihovorila sa tam domácim i zhromaždeným svadobčanom:
„Dobruo rano vam všetkim vinšujem a z veseuim srcom ku vam pristupujem. Z domu oca muojho ma prišikovaui bi sce ma za svoju cerušku prijaui. Ja som z vašim sinom už navždy spojena, manželskof prisahof som zaviazana. Jak jemu tak i vam chcem bic vždi verna, vo vašej starobe pomocou odmena. Chcem vam podporovac, kec vam budu ručki, nôžki osuabovac. Daj bože, daj bože, abich tak robiua, ako som sa v tomto vinši osvedčiua“.
Na to ju svokra prikryla ľanovým obrusom, aby v dome privykla a bozkala ju.
Autor:
Bc. Viktória Kozubová
Z publikácie Peter Ratkoš: Východná 1269 – 1969
Zuskinová Iveta: Liptov
